Spomienky na druhú svetovú vojnu v našej obci
Na jeseň roku 1944 počas frontového ťaženia od Maďarska prebojovali sa silné vojenské zoskupenia Sovietskych vojsk od Šiah smerom na Levice. Od 24. decembra 1944 do 25. marca 1945 aj následkom príchodu tuhej zimy sovietskeho ukrajinského frontu pod vedením maršala Malinovského, ktorý mal postavený svoj hlavný stan na vŕšku pri Leviciach, odkiaľ aj riadil vojenské operácie sa armádne zbory usadili na ľavom brehu rieky Hron. Pozdĺž linky Hronský Beňadik, Kozárovce, Kalná nad Hronom smerom na juh. Nemecká armáda, ktorá bola nútená ustúpiť sa usadila na druhej strane rieky smerom Vráble – Zlaté Moravce.
Do mojej rodnej obce Nemčiňany, ktorá bola vzdialená od priamej frontovej línie na Hrone asi osem kilometrov túto obsadili Nemecké vojská, ako pechotné, tak i vojská ťažkej mechanizácie. Táto mala zabrániť v prípade nečakaného vojenského protiútoku. Za nútenej asistencie niektorého člena vedenia obce nemeckí dôstojníci ponavštevovali všetky súkromné domy a bez súhlasu ich majiteľov im pridelili na trvalé bývanie aj určitú časť vojakov, ktorí tam boli ubytovaní až do pohybu fronty roka 1945. Tieto vojská sa nepravidelne medzi sebou menili, tým, že jedni odišli a po nich prišli ďalšie. Ich hlavnou úlohou bolo vymieňať svojich spolubojovníkov, ktorí boli skrytí a nepozorovateľne ukrytí v zákopoch pozdĺž rieky Hrona. Zo zákopov pri výmene vychádzali značne fyzicky vyčerpaní a zavšivavení. Stávali sa prípady, že medzi nimi, aj keď fronty stála, dochádzalo k lokálnym prestrelkám a k smrti.
V obci bol zriadený jeden objekt, kde dovážali z fronty mŕtvoly. Časť z týchto boli pochovaní aj na miestnom cintoríne. Po skončení vojny boli vyhľadávaní svojimi príbuznými. O ich hroby sa starala obec.
Okrem zabezpečovania fronty títo vojaci boli nasadzovaní proti partizánom, ktorí sa ukrývali a bojovali v okolí obcí Hostie, Jedľové Kostoľny a Skýcov, ktorí aj vypálili. Voči nám domácim sa chovali títo vojaci pomerne slušne. Aj medzi nimi sa niektorí prejavovali odmerane a sebavedome.
Moji rodičia mali v tom čase dve kravy. Keď ich vojaci niekedy žiadali o poskytnutie mlieka, matka im ich dala, slušne zaďakovali, ale nikdy nezaplatili. Často sa k nám do našej izby dotlačil asi 30-ročný Nemec, volal sa Gruzl, ktorý matku žiadal, aby mu varievala oškvarkové knedlíky, ktoré veľmi ľúbil. Len sme ho nemali radi, pretože ako sme sa s nimi niekedy dohovárali viac posunkami ako jazykom sa viac krát vychvaľoval, že bojoval pri Martine proti partizánom a jedného z nich zastrelil.
Nakoľko dochádzalo medzi nimi, ako som už spomenul, k výmenám názorov, boli aj takí, hlavne Rakúšania, ktorí sa snažili slušným spôsobom prísť po večierkoch do našej izby na takú debatu. Boli aj takí, ktorí nám naznačovali, že sú do bojov nasadení iba z donútenia. Poukazovali na to, že hodne ich kamarátov padlo v bojoch proti Rusku. Bola na nich vidieť neochota ďalej bojovať, pretože cítili, že vojnu prehrajú ovšem otvorene sa boja o týchto veciach hovoriť, lebo sa báli velice svojich oficierov.
Od príchodu nemeckých vojakov do našej obce museli všetci muži od 16 rokov povinne chodiť na práce aké vojaci požadovali. Okolo obce sa budovali tankové zátarasy, jak výkopové práce, tak i drevené hradby. Bola to ťažká a namáhavá robota, pretože zima bola bohatá na sneh a silno mrzlo. Po dokončovaní zátarasov sa práca vykonávala na takzvanom „Ostrovci“. Ide o vrch nad Kozárovcami, kde do skál budovali bunkre, ktoré vojakom slúžili ako ubytovacie priestory a sklady na rôznu vojenskú techniku a trhaviny. Ja ako taký mladík chcel som sa trošku od práce uliať. Išiel som v lese mimo pracoviska asi na pol hodinu. Keď som sa vrátil, čo si všímal dozorujúci vojak nad prácou bol strašne nazlostený, začal nadávať do partizánov, že ma zastrelí, pretože mali veľké obavy z partizánov a mysleli si, že títo sú v každom lese. Po vojne sa hovorilo, že ruské rozviedky operovali tajne až do oblasti Tesárskych Mlynian a tých sa asi títo báli, že sa spájajú s civilným obyvateľstvom, čo som ja v tom čase nemohol vedieť. Za tieto práce nikto z nás, ani obec nedostala žiadne peniaze.
Veľmi nepríjemný zážitok sme zažili v noci na Silvestra. V tom čase bolo u nás ubytovaných 12 vojakov „SS“. Títo od večera sa posilňovali alkoholom a o polnoci začali odo dverí strieľať samopalmi do susedného domu. Taktiež na dvore začali hádzať granáty, z ktorých časť aj nevybuchla. My doma sme všetci prežívali veľký strach aj v tom, že aby niektorí z vojakov pod vplyvom alkoholu na nás nezaútočil. Táto streľba bola pri viacerých domoch, kde pri malej neopatrnosti mohlo prísť aj k usmrteniu. Môj strýko, ktorý býval vedľa nás zorganizoval viacerých susedov, ktorí potom išli na ich veliteľstvo so sťažnosťou, avšak v sťažnosti nepochodili.
Dňa 10. februára 1944 ako každý iný deň sme nastúpili ráno ako vojaci a dochádzalo k rozdeleniu na jednotlivé pracoviská. V ten deň nás všetkých vohnali na povalu kaštieľa, kde sídlilo „Orstkomando“ bez nejakého vysvetľovania. Asi na obed oznámili, že tí čo ešte neboli na vojne môžu odísť domov. Ostatných na povozoch viezli do Zlatých Moraviec, kde ich držali dva dni a potom odviedli do koncentračného tábora do Nemecka, kde pracovali v strašných podmienkach. Z tohto množstva asi 30 chlapcov sa štyria nevrátili, pretože následkom hladu a ťažkej práce podľahli. S týmito bol zaistený aj môj brat, ktorý už nežije, lebo mal z lágru v Nemecku strašné následky. Prečo týchto mužov internovali sa doposiaľ neobjasnilo.
Neviem presný deň, bola nedeľa, kedy sme za obcou vykonávali práce na nejakých protitankových opevneniach. Dostali sme príkaz prácu ukončiť a pokračovať podľa ich príkazu. Vojaci nás odviedli na majer zvaný Ilona, kde nás držali do neskorých hodín v miestnosti z ktorej sme nesmeli vychádzať. Ako sa začalo stmievať nás vyhnali von na pole, kde sme utvorili takú líniu vo vzdialenosti asi 50 metrov jeden od druhého. Potom sme museli pochodovať až priamo k zákopom, kde boli ukrytí Nemci. V tom čase bol spln mesiaca. Ako sme boli v blízkosti Hrona, začala paľba ruských vojakov tým, že popri nás začali vybuchovať míny a granáty. U nás nastal taký chaos, že sme sa rozutekali smerom od fronty, aby sme si zachránili svoj život. Neviem, aký to malo význam, snáď, aby Rusi videli, že Nemci posilňujú svoje vojská od bojovej línie.
V istý decembrový deň na našej ulici sa pozastavili a oddychovali asi tri guľometné roty vojakov oblečených v nemeckých uniformách, ktorí si začali spievať ruské pesničky. Nakoľko som to ešte nechápal a ako mladý človek som si to nevedel vysvetliť, som sa potom dozvedel, že išlo o armádu generála Vlasova. Táto armáda sa zorganizovala v čase prepadu Sovietskeho zväzu Nemcami z Ukrajincov, ktorí sa cítili a potom aj hlásili k Nemeckej národnosti. Tieto vojská potom bojovali po boku Wehrmachtu.
Fyzické, ale hlavne psychické prežitie priamej účasti bojov pri prelome fronty môjho bývalého bydliska je veľmi ťažko, kto to neprežil, opisovať. Na kvetnú nedeľu koncom marca 1945 sme išli riadne ako skoro každú nedeľu do kostola. Asi o desiatej hodine sme počuli strašné delostrelecké výbuchy, kedy ruské delostrelectvo doslova rozbilo les vzdialený asi jeden kilometer od obce. V tom lese boli dislokované nemecké tanky. Zároveň začali nadletovať aj ruské lietadlá, kedy sa dala fronta už do priameho pohybu. My takí mladí chlapci sme sa utekali schovať do pivnice majiteľa kaštieľa, ktorá je stavaná do kopca nad ktorým bol lesný porast. Od polnoci z 24 na 25 marca 1945začali útočiť vojská 49 streleckého zboru 53 armády a jednotky 27 a 24 streleckého zboru gardového pluku druhého ukrajinského frontu za silnej podpory letectva v priestoroch Kalná nad Hronom. Bola prebitá fronta. Boli porazené opevnenia nemeckých vojsk na Hrone a útoky začali smerovať na Vráble a postupne na Nitru.
V odpoludňajších hodinách bolo vydané nariadenie, aby sa všetci muži dostavili pred hostinec, kde bolo vykonané rozdelenie na jednotlivé pracoviská. Ja som bol určený na výkop okopov pre vojakov, ktorí v tom čase pri prelome fronty boli zakopaní v lese nad Malými Kozmálovcami, ktoré ležia pri sútoku Hrona. Práca sa vykonávala vo večerných hodinách, kedy pri zotmievaní Rusi začali mínometmi útočiť do lesa a medzi nami nastala doslovná panika a hľadali sme prostredie ako si zachrániť svoj život. V tom čase v tomto lese bolo na podobné práce nasadených asi 80 zajatých srbských vojakov, ktorí ako bolo na nich vidieť boli v dosť špatnom fyzickom i psychickom stave. Bola to situácia, že človek sa díval smrti priamo do očú.
Ešte pred príchodom frontu bolo vykonané opatrenie, aby si každá rodina vybudovala v blízkosti domu podzemný úkryt. Cez noc som spával doma a ráno v pondelok po kvetnej nedeli som šiel cez obec s tým, že sa idem schovať do spomínanej pivnice, lebo ľudia z obce vôbec nevychádzali z príbytkov, pretože nad obcou sústavne nadletovali ruské lietadlá, ktoré mali za cieľ likvidovať ustupujúce nemecké jednotky.
Ako som išiel cez obec, videl som troch nemeckých vojakov, ktorí svojvoľne brali niektorému sedliakovi kone s povozom, na ktorý nakladali debny s výbušninami. Títo vojaci ma nútili k tomu, aby som išiel s nimi pravdepodobne niekde k bojovej línii im pomôcť s touto vykládkou. Ja som mal obavu, že by som sa živý späť nevrátil, tak som im povedal, že ja som zadelený na prácach na ich Orstkomande a od nich som sa rýchlo vzdialil, že som skočil za jeden dom a cez záhradu ušiel do úkrytu.
Pri ústupe sa občania poschovávali a prežívali veľký strach, že sa nám budú nemeckí vojaci snažiť pomstiť a vykonávať násilnosti z ich núteného ústupu, čo ich usvedčovali aj niektoré prípady, ktoré sa šírili medzi občanmi. Ako je vidno z týchto príkladov, aj ako uvádzam, v malej osade zvanej Vystrkov žil Jozef Hudec. Tento ilegálne schovával jeho rodinného príslušníka Ľudovíta Miloša, ktorý býval na území Slovenska obsadeného v roku 1938 Maďarmi. Tento musel narukovať do maďarskej armády z ktorej dezertoval a tu sa ukrýval. Ale niekto ich prezradil. Týchto dvoch som videl, ako ich z osady odvliekli a nemeckí vojaci ich hnali a ukazovali občanom pre výstrahu. Odviedli ich a uväznili v Zlatých Moravciach, kde ich Gestapo 9. januára popravilo a nejaký čas pre výstrahu v tomto meste nechalo visieť na elektrickom stožiari pred rímskokatolíckym kostolom. Tak isto tam nechali visieť aj istého Richarda Rosáka z Uherca a Ladislava Oláha, ktorí bojovali v povstaní.
Utorok po kvetnej nedeli bolo sústavné bombardovanie okolo obce, ktoré marilo ústup nemeckým vojskám. Všetci, ktorí sme sa skrývali sme prežívali strach ako a či túto frontu prežijeme. Nejako pred obedom, ako sme sa dívali cez okno videli sme prichádzať k drevenému mostu asi 70 metrov od nášho úkrytu krívajúceho nemeckého vojaka. Tento, keď nás spozoroval, kýval na nás, aby sme mu pomohli, že strašne krváca. Zo strachu mu nešiel nikto na pomoc, pretože nad naším úkrytom bol les, z ktorého už strieľali Rusi. Vojak bo v takom stave, že viac ležal, ako sedel. Veľmi krátku dobu sme pred úkrytom spozorovali väčšie množstvo ruských vojakov, ktorí sa v bojovej polohe so samopalmi, keď nás uvideli domáhali vstupu do pivnice.
Keď sme im otvorili, boli tak isto vystrašení ako aj my. Nevedeli sme, ako sa voči nám zachovajú. Vykonali prehliadku pivnice a keď zistili, že ide o civilné obyvateľstvo, pokračovali v bojoch ďalej. V tom čase prišli ruskí vojaci k tomu zranenému Nemcovi a jeden z nich udrel toho Nemca silno samopalom do tváre, čo ešte raz s týmto samopalom opakoval, aj ho zabil. Bol to strašný, neľudský čin, kedy človek berie život druhému, ktorý na ničom zlom nenesie vinu.
Asi 200 metrov od nášho úkrytu sa nachádzala veľká drevená šopa, ktorá sa používala na sušenie tabaku. Za ňou mali Nemci okop, od ktorého guľometom strieľali na Rusov. Nakoľko Rusov bola presila Nemcov obkolesili z dvoch strán a týchto aj zlikvidovali. Po nejakom čase, keď sme videli, že bojujúce vojská sa už vzďaľujú, rozhodli sme sa všetci vrátiť do rodinných príbytkov.
Keď som prišiel domov, videl som na našom dvore mínomet veľkého kalibru namierený smerom na západ, pri ktorom sa zdržovalo viacej vojakov. Ako som prišiel do bytu, počul som a videl som, že za stolom sedelo asi osem sovietskych vojakov, ktorých moji rodičia hostili praženicou, slaninou a vínom. Vojaci sa chovali veľmi slušne. Matka, ako taká dedinská žena sa ich pýtala, či už nebude vojna, či bude už dostatok cukru a iných potravín.
Rusi sľubovali všetko na čo si naša matka spomenula a pri jedle a víne by boli sľúbili aj to modré z neba. Akýsi vojak vošiel bez klopania ku nám do bytu a na otca skríkol, aby mu dal velociped. Otec tomu nerozumel a Rus ho vyzval, aby mu poukazoval všetky miestnosti, kde má ten velociped. Až potom sa obaja nejako pochopili, že ide o bicykel. Otec mu ho vydal a viac ho už nevidel. Otec pochopil, že Rus musel doručiť nejakú dôležitú správu na nejaké ruské veliteľstvo. Keď sa chýlilo v utorok k večeru, prišli traja ruskí oficieri s tým, že im musíme poskytnúť nocľah. Koľko vojakov sa ku nám dotlačilo, neviem povedať. Pamätám si, že jeden vojak doniesol gramofón, kde ho vzal neviem s platňou piesní „V údolí je chatka malá.“ Túto pieseň si púšťali až do omrzenia a už sme boli z toho nešťastní. Pamätám si, že za našou záhradou bolo asi šesť kanónov zastrelených smerom na západ. Aj keď front už bol od obce ďalej smerom na Nitru a postupne na Bratislavu, tu sa ešte držali veľké vojenské zálohy. Mali dobré nákladné vozidlá o ktorých sa vyjadrovali, že sú to autá z Kanady, ktoré kúpili za zlato.
Zálohové vojská, ktoré sa tu ešte zdržovali si zriadili aj poľnú pekáreň, do ktorej som bol na práce určený aj ja. Nakladal som ešte horúci chleba so nákladných áut, ktoré to vozili ešte ďalej do fronty. Práca to bola ťažká, z toho dôvodu, že som mal popálené ruky. So mnou pracovala aj jedna mladá vojačka – Ukrajinka.
Nemám o tom vedomosť, že by zo strany nemeckých, alebo ruských vojakov dochádzalo k pokusu o znásilnenie nejakej ženy. Ak by sa to bolo aj náhodou udialo o tom sa mlčalo. Postupom, ako sa situácia utišovala, bol daný obci príkaz, zúčastniť sa na zakopávaní zabitých nemeckých vojakov, ktorí sa nachádzali po lese a okolitých poliach.
Ihneď po prechode fronty sa začal na rieke Hron stavať drevený most paralelne vedľa železničného na trase Kozárovce – Levice, ktorý bol počas povstania vyhodený partizánmi do vzduchu a pre vlakové spojenie bol nefunkčný. Do stavby bolo zainteresované sovietske vojsko za pomoci vykonávania prác aj civilmi. Pomocou ťažkého železného baranidla sa zatĺkali drevené pilotné, na ktorých mal most stáť. Takzvaný baran bol postavený na dvoch starých pontónoch, na ktorých bolo viacej hrubých lán a na povel sa pilotné zatĺkali s obsluhou najmenej 20 mužov. Nejaký človek tam upozorňoval riadiaceho pracovníka, že do jedného pontónu nateká voda. Na to sa nejako nereagovalo. V istom okamihu, nakoľko baran sa nachádzal v určitej výške, sa prevrátil a pracovníci na pontónoch všetci popadali do vody. Nešťastie bolo hlavne v tom, že v miestach, kde sa práca vykonávala bol silný prúd vody.
Bolo to strašné divadlo, pretože silný prúd vody im zabraňoval dostať sa na breh a ktorí nevedeli plávať sa ja utopili. Mal som šťastie, pretože aj ja som túto prácu robil. Menili sme sa s ruskými vojakmi, kedy som stál na brehu a sám sebe som si povedal, že som sa asi druhý krát narodil. V tom čase som ešte nevedel plávať.
Po odchode fronty sme my takí mladí mládenci prežívali akési dobrodružstvo v tom, že sme chodili po okolitých poliach a lesoch hľadať rôzne výbušniny a zbrane, ktoré sa nachádzali hlavne po rýchlo utekajúcich Nemcoch. Najväčšiu radosť sme mali z toho, keď sme našli náboje do pušiek a samopalov. Tieto sme likvidovali tým, že sme si zakladali ohne, do týchto hádzali náboje, ktoré vystreľovali. Bolo to nebezpečné, pretože jednému chlapcovi strela vybila oko. V obci boli vydané nariadenie, že každý občan, ktorý našiel nejakú zbraň, ju musí odovzdať.
Po týchto rôznych vojnových útrapách sa začal život normalizovať. Cez obec prechádzali na autách a aj konských povozoch ruské vojská, ktoré sa vracali až z Rakúska a Nemecka. Bola to pekná podívaná, pretože vojaci oslavovali koniec vojny, ktorého sa dožili . Na vozoch a autách mali ich povestné garmošky a s napätím počúvali ich zvláštny a krásny spevácky ľudový folklór, ktorý si spievali.
Prajem všetkým ľuďom šťastne žiť v mieri, aby sa nám vyhýbali vojnové konflikty, aby takéto tragédiu, aké som videl ako hladný človek ja, nikoho nepostihli.
Jozef Tonkovič, 78 rokov, Nitra