Vinohradníctvo medzi dvoma vojnami
Vinohradníctvo medzi dvoma vojnami
Skoro každý, kto mal len kúsok zeme vhodný na vysadenie viniča, snažil sa ho zregalovať a vysadiť vinič. Obvykle sa sadilo otelo biele a červené, konkordia, marča a iné samorodáky, pretože nevyžadovali také odborné ošetrenie ako štepy. Boli jednotlivci, ktorí pestovali aj štepený vinič. Najmä panské vinice boli štepové, pretože si mohli dovoliť zamestnávať odborníkov – vincúrov. Po celoročnej práci vo vinici(kopačka, pletie, vyväzovanie a pod.) prišla doba, keď vinohrad odmenil gazdu dobrou, bohatou úrodou. Oberačky bývali slávnostné. Obraté hrozno sa hneď prešovalo. Z neho bol výborný mušt, na čom si zvlášť pochutnávali deti. Gazdiná sa pri tejto príležitosti snažila pripraviť čo najbohatšiu stravu(pečené husi a kačice). Pri spracovaní hrozna boli tieto zariadenia: mlynky na hrozno,preše drevené, železné, bečky, tunky, škofy, trachtáre, sudy, tekvičky prírodné i sklenené. Potom nasledovalo kvasenie vína- burčák, sťahovanie vína, sírenie sudov. Z vina- burčiaku sa dávalo i ženám, ktoré v tejto dobe trepali konope na trliciach alebo česali otrepané snopky na železnici( tak sa volala guľatá kefa, ktorá bola zhotovená z dlhých klincov a pribitá na urobenej doske. Vykysnuté víno sa sťahovalo do sudov vysírených sírou (dezinfekcia proti plesni). Víno obyčajne gazdovia mali pre vlastnú potrebu. Tiež na pohostenie robotníkov, známych, krštenia, svadby a iné slávnostné udalosti. Niektorí i na odpredaj.
Výlisky z preša sa nabíjali do kadí, utĺkali sa ubijákom, na vrch sa uložilo viničné lístie a dala sa 10 až 15 cm vrstva zemi, ktorá sa tiež ubila. Po prekvasení sa tento terkel (tak sa to menovalo) okolo Vianoc odviezol do pálenice, kde sa z toho napálila pálenka – terkelica.
(Text nie je upravovaný pre zachovanie dobového vyjadrovania.)